S manželom sme prišli do nemocnice, hneď ma vzali na monitor. Bola som v 39 tt. 20 minút som si poležala, počúvali sme srdiečko drobčeka, všetko bolo v poriadku. Kontrakcie žiadne, až na záver jeden mierny sťah. To sa mi ale za posledné obdobie stávalo už párkrát za deň, že mi trošku stvrdlo bruško, ale nič strašné to nebolo. Po monitore sme čakali na chodbe na vyšetrenie. Asi po 15-20 minútach som sa konečne dostala na rad, manžel ma zatiaľ čakal na chodbe. A už to začalo, klasika tlak, ktorý som mala posledné týždne už celkom v norme. Na začiatku aj počas tehotenstva som ho mávala skôr nízky. Váha, myslím, že bola 56,3kg. Nasledoval ultrazvuk a nepríjemné vyšetrenie tam dole. Ultrazvuk sa malému ale že vôbec nepáčil, hýbal sa tam jedna radosť a nechcel sa nechať doktorke pomerať. Dokonca sa tak krásne povystieral, že jednu nohu si vykopol do strany a na druhej vystrčil zadok. Tento jeho pohyb ma vždy prekvapil, ako sa dokáže rozťahovať v takom malom priestore? A výsledok ultrazvuku? Vraj hraničná plodová voda a odhadovaná veľkosť 2400g, pričom na poslednom ultrazvuku asi 2 týždne späť bol odhad 2390g. Už vtedy sa mi to nezdalo... Ako mohol za taký čas pribrať len 10g? Keď v posledných týždňoch bábätká v brušku priberajú najviac? Doktorka teda navrhla, že vzhľadom na jeho predpokladanú veľkosť by bolo dobre urobiť oxytocínový test a zistiť, či placenta funguje ešte správne, či malý dostáva dostatok výživy a všetkého čo potrebuje. Ešte ma zabudla vyšetriť odspodu, takže som si znova išla ľahnúť a skontrolovala ma. Bolo to ale dosť nepríjemné a trochu bolestivé. Skonštatovala len, že je to taký bežný nález na môj týždeň a ja som si bola istá, že to na pôrod vôbec nevyzerá. S tým testom som samozrejme súhlasila, trochu ma tá váha vyľakala a tak mi doktorka všetko vysvetlila, že ak test prebehne bez problémov, budem môcť ísť domov a normálne pokračovať v tehotenstve. ❤️
Snažila som sa byť v pohode a nebrať to nejak vážne, no ale priznám sa, že som sa trochu zľakla, vôbec som nečakala, že z bežnej kontroly pôjdem rovno na príjem a tak trochu som sa bála aj o malého. Na chodbe prišiel ku mne manžel, mne už išli slzy do očí a nezmohla som sa na to, vysvetliť mu, čo sa deje. Až po chvíli som mu to konečne vyklopila, že si nás tam chcú nechať a že pôjdeme na test a podľa toho sa uvidí čo ďalej. Ešte sme išli do vedľajšej miestnosti vypísať papiere na hospitalizáciu, vyšli sme o poschodie vyššie na pôrodné oddelenie, tam sme sa s manželom rozlúčili. On mi išiel domov pre veci, ešte mi nejaké musel dobaliť, lebo som nebola zbalená na 100% a tiež vypísať papiere a mená pre deti. Keďže do poslednej chvíle sme nemali na 100% vybraté ani to. 😀
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára